Databáze českého amatérského divadla

Texty: KRASULA, Jozef: V Náchode sa očakávania splnili aneb O inšpirácii, medveďoch a antikvariáte. AS 2007, č. 3, s. 12-14.

V Náchode sa očakávania splnili
aneb O inšpirácii, medveďoch a antikvariáte

Jozef Krasula

Na Prima sezonu som sa úprimne tešil. Odohráva sa v Náchode, ktorý je len na skok od Hronova (ten ja mám veľmi rád), a tak už samotná cesta, aj keď trvala takmer päť hodín, bola príjemná. Vedel som, že v porote stretnem Pepu Tejkla, že určite musím navštíviť miestny antikvariát, že ma neminie návšteva zámku s medveďmi, galéria a v nej vynikajúci ruskí maliari a že na prehliadke uvidím 14 súťažných predstavení. S Pepom si v porote dobre rozumieme a tentokrát sa k nám pripojila aj mladá dáma – Dominika Špalková, ktorá nielenže pomáhala pri posudzovaní jednotlivých produkcií, ale vylepšovala aj vizuálnu stránku lektorského zboru. Po skúsenosti spred dvoch rokov, keď som bol na Prima sezone prvykrát, som vedel, že medzi súťažnými predstaveniami uvidím mnoho takých, ktoré sa dajú označiť minimálne ako inšpiratívne. A nemýlil som sa. Ale pekne po poriadku.
Hneď prvá produkcia zaujala odvahou, s akou sa inscenátori zo súboru Pan Chicitos pustili do tak náročnej predlohy, akou je Čapkovo R.U.R. Je chvályhodné, že sa im podarilo sprostredkovať aktuálnosť románu a že to urobili kultivovaným scénickým a výtvarným jazykom. Nasledoval DS Na zabití s incenáciou Jak je důležité mít Filipa (Oscar Wilde). Predstavenie charakterizovala určitá statičnosť spracovania tejto obľúbenej konverzačky, po ktorej často siahajú aj profesionálne scény. Aj keď sme ocenili niektoré jednotlivé nápady (napr. takmer všetci herci sa vystriedali v postave slúžky), výsledný dojem poznačilo monotónne herectvo a menej nápaditá réžia. Na inscenačné nápady bohatšie predstavenie priviezli členovia súboru LiDi z Liberca. Ich Lampa (Pavel Skála) bola miestami veľmi rozkošná, a to najmä vďaka výraznému hereckému zjavu jej predstaviteľa. Ocenili sme jemnosť, s ktorou stvárnil tak náročnú postavu, akou obyčajná pouličná lampa nepochybne je. Rozohrávali sa pod ňou viaceré zaujímavé situácie, ktoré však mali rozdielnu kvalitu samotnej pointy – kým hneď úvodná scéna s babičkou a holubom bola vtipná a úderná (doslova!), tak scéna medzi mladým dievčaťom a vedcom jej úroveň nedosahovala ani zďaleka. Bolo len na škodu, že inscenátori privčas odhalili, že celé sa to odohráva v blázinci – pripravili sa tak o prekvapivejší záver a sústredenejšiu divácku pozornosť.
Druhý deň prehliadky otvoril súbor Spoušť Jihlava, ktorý uviedol predstavenie Když pán pokouše svého psa (Jakub Škrdla a soubor). Veselé a dobre vymyslené divadlo, ktoré si zobralo na mušku telenovely všetkého druhu. Vo svojom divadelnom „protestsongu“ nenechali na tomto dnes tak obľúbenom žánri ani nitku suchú. Súbor ukázal veľmi slušný herecký aj muzikantský potenciál (škoda len, že výborní hudobníci neboli využití ako tvorcovia a interpréti scénickej hudby). Herecky vynikol najmä Stanislav Šelmeci. Inscenácii by však určite prospela prísnejšia dramaturgia, ktorá by dokázala odstrániť viaceré miesta oslabujúce jej rytmus a kompaktnosť. K vrcholom tohto dňa, ale aj celej prehliadky patrilo divadlo Samé vody z Černošic. Na náchodskú prehliadku priviezli čistú improvizáciu, ktorej pre túto príležitosť dali názov Čekání na Alberta. Starší si ešte pamätajú legendárne improvizačné divadlo Vizita, ktorého významným predstaviteľom bol aj Jaroslav Dušek – dnes známejší ako filmový herec a moderátor. Zároveň je to aj režisérkin (Iveta Dušková) manžel a otec dvoch hereckých predstaviteľov z Čekáni na Alberta. Je teda viac ako jasné, že súbor môže čerpať z bohatých skúseností a zdedeného talentu. Bolo príznačné, že mnohí z nás divákov spoznali to, že ide o improvizáciu až po niekoľkých minútach. Tento typ predstavenia vyžaduje výrazný cit pre mieru a dokonalú súhru účinkujúcich. Oboje súboru nechýbalo a je trošku škoda, že nedokázali správne odhadnúť moment vhodný na ukončenie produkcie. Takto sme boli svedkami vynikajúcej časti, ktorá vrcholila v mieste „výstupu na komín“ a menej nápaditej časti po ňom. Kvalitu predstavenia výdatne podporila aj doprovodná živá hudba Motouše Hejla. Svojrázny text Jana Wericha Chlap, děd, vnuk, pes a hrob si pre svoje spracovanie vybrali členovia LDO ZUŠ Hlučín. Svižné predstavenie v podaní troch interpretov síce neprinieslo nič objavné, ale malo svoje silné miesta (jazda na koni, či nápad s pantoflí, ktorá „hrala“ psa). Očakávali sme viac divadelných obrazov, medzi ktoré patril napríklad ten záverečný, keď sme z účinkujúcich postupne videli menej a menej, až zostali len chodidlá na nohách.
Najväčšiu diskusiu na rozbore rozpútal súbor Bruncvíkové zo Svitáv, ktorý sa svojím predstavením Urhamlet (rozhlasová hra Miloše Rejnyše) pokúsil využiť princípy „divadla vo výchove“. Diváci aj porota im najviac vytkli práve nepedagogickosť, keď najskôr nechali divákov hlasovať o tom, ako má predstavenie pokračovať, resp. skončiť, a potom si to aj tak zahrali podľa vopred nachystanej koncepcie v rozpore s výsledkami diváckeho hlasovania. Z celej produkcie bolo cítiť snahu o manipuláciu divákov a moralizovanie. Predstaveniu nepomohli ani slabšie herecké výkony a nenápaditá réžia.
Keďže kolóna áut zdržala súbor z Českých Budějovic niekde pred Náchodom, úvod tretieho dňa patril nečakane súboru Tragaču, Tragaču z Prostějova, ktorý uviedol rovnomennú inscenáciu Tragaču, Tragaču. Štyri šarmantné herečky s bravúrou a ľahkosťou na javisku predviedli, že aj verše či piesne staré niekoľko storočí môžu pôsobiť veľmi sviežo a aktuálne. Problémy s láskou, trápenia či radosti zo života (roztomilá scéna „včera večer u sila...“) predkladali publiku s nadhľadom a hereckou istotou. Vyhli sa popisnosti či ilustrácii jednotlivých veršov a veľmi pôsobivá bola aj práca s rekvizitami (panenky, ktoré predstavovali celú mužskú populáciu, ale aj plechovka Pepsi či mobil) – to všetko malo svoje miesto a funkciu. Kostýmy, ktorými boli náznaky ľudových krojov, boli zladené aj s ďalšími scénickými zložkami. Dominantným prvkom na scéne bol klasický tragač, ktorého menej funkčné využitie bolo snáď jediným nedostatkom tejto pôvabnej produkcie. Ať žijou všichni krásní chlapi. To, žiaľ, nebol povzdych prítomných žien a dievčat, ale názov autorského predstavenia súboru Čára přes rozpočet, ktorý medzičasom dorazil na prehliadku. Úprimná snaha o výpoveď o svete, v ktorom žijú dve sestry a ich matka bez otca a manžela, o prostredí, kde sa jedna zo sestier cíti ukrivdená a kde všetky tri túžia po láske, žiaľ, nenašla adekvátne javiskové stvárnenie. Zostalo pri pokuse, ktorý možno označiť za začiatočnícky. Text akoby kopíroval umelý a častokrát povrchný svet, ktorý môžeme denne vidieť v televíznych seriáloch a neskúsený herecký kolektív ho v žiadnom prípade nemohol zachrániť (s výnimkou prirodzeného výkonu herečky v úlohe mladšej sestry). Následovala Sněhurka v podaní súboru Domino z Pelhřimova. Táto moderná verzia rozprávky o Sněhurke 21. storočia priniesla na javisko nielen príbeh dcéry tej známej rozprávkovej postavy, ale aj množstvo nápadov, zábavy a rôznych postáv a postavičiek z mnohých súčasných filmov či komiksov. Bolo cítiť, že súbor sa pri príprave tohto predstavenia výborne bavil a že samotní herci sa výrazne podieľali na jeho výslednej podobe. Škoda len, že sa nenašiel nikto, kto by to množstvo nápadov dokázal triediť a ukladať ich do ucelenej koncepcie. Táto „voľná ruka“ mala za následok viacero motivických nejasností, ktoré išli na vrub zrozumiteľnosti celého príbehu. Rovnako bez ladu a skladu bolo používanie kostýmov či rekvizít. Pôsobivý, ale žiaľ neoriginálny, bol najmä kostým postavy Zrkadla. Jeho predstaviteľ však vynikal aj po hereckej stránke. Súbor Šok z Prahy nespôsobil s inscenáciou Ferda s brouky v labyrintu louky žiadny divadelný šok. Spojenie O. Sekory a J.A. Komenského nám nepripadalo dostatočne funkčné a ani odôvodnené. Jednotlivé časti predstavenia boli prepájané hudbou Beatles (zvolenej snáď práve vďaka názvu skupiny, ktorý vychádzal zo slovíčka chrobáci) a texty vybratých piesní dopovedávali alebo aspoň svojim názvom ilustrovali dej na javisku. Nevyužitou bola postava Autora, ktorý celý čas sedel vpredu na proscéniu a do deja vstúpil krátko na začiatku a potom až na konci. Milá bola scéna so stavaním domčeka s alarmom či scéna kúpania, čo sa javí ako vhodná cesta pre tento typ inscenácie a prísľub do budúcnosti. Studio Dům Brno pod vedením známej profesionálnej režisérky Divadla Husa na provázku Evy Tálskej patrí k naostrieľanejším a najzaujímavejším súborom vo svojej kategórii. Kultivované a presné herectvo, vynikajúci temporytmus, výtvarná čistota – to sú kvality v tomto súbore naprosto samozrejmé. Problémom produkcie Sny sa javila práve určitá roztrieštenosť snov jednotlivých predstaviteľov, divák ťažko hľadal ich logické prepojenia a jednotiacu líniu celej výpovede. Takto zostalo pri sugestívnych a pôsobivých scénach, ktoré po dvoch tretinách predstavenia začali pôsobiť trochu stereotypne.
Posledný deň prehliadky otvorila „retroinscenácia“ Obrazy ze života Acylpyrínků (Ladislav Smoljak, Irena Konývková) súboru HOP-HOP Ostrov. Videli sme simultánku, v ktorej na plátne účinkovali tí istí herci v tej istej hre ako na javisku, akurát boli o nejakých osem rokov mladší. Spočiatku táto príležitostná produkcia priniesla pobavené reakcie divákov pri hľadaní a porovnávaní hercov vtedy a dnes, ale nápad ako celok zostal nevyužitý. „Detská verzia“ o nejakú sekundu predbiehala tú „realistickú“, takže sa stratila aj vtipnosť pôvodného predstavenia. Technicky náročné a zaujímavé predstavenie však neprekročilo svoj tieň a účel – zaspomínať si a zabaviť divákov pri výročí súboru a školy, pre ktorú táto produkcia pôvodne bola určená. O záver prehliadky sa postaral súbor R.S. ZUŠ Liberec a ich Relaxační světy. Premyslené predstavenie, ktoré bolo namierené proti dnes tak módnemu biznisu, akým sa stávajú rôzne meditačné cvičenia, jóga či budhizmus. Nemožno mu uprieť poctivosť v zámere či dôslednosť pri stavaní koncepcie. Horšie to už bolo so samotnou realizáciou. Možno nezvyk na nový priestor (ktorý si však sám režisér vybral) alebo únava celého súboru z náročného prehliadkového programu spôsobila, že sme sledovali rad udalostí a scén, ktorým však chýbal život a presvedčivosť. A na záver prišiel trochu zjednodušujúci a nejasný koniec. Škoda. Súbor ale ukázal, že má na viac.
Mali sme ťažkú úlohu ako rozhodnúť a koho poslať na Jiráskův Hronov. O pomerne vysokej kvalite viacerých inscenácií vypovedá aj to, že sme okrem jednej nominácie – Tragaču, Tragaču - navrhli aj ďalšie tri doporučenia – Čekání na Alberta, Sny a Když pán pokouše svého psa.
Takže moje očakávania sa splnili: videl som kvalitnú prehliadku, kŕmenie medveďov na zámku a v antikvariáte som si kúpil knižku môjho milovaného Otu Pavla. A dokonca nám prialo aj počasie, krásný slnečný májový takmer týždeň je za nami. Uvidíme sa na Hronove. Dovidenia pri divadle.
Máte nějaké další informace k tomuto tématu?
Pokud se s námi chcete o ně podělit, zašlete nám je prosím prostřednictvím následujícího formuláře. Formulář slouží pro zasílání faktografických informací pracovníkům databáze. Prosíme, neposílejte vzkazy určené souborům či jednotlivým osobám, nebudou jim doručeny. Neposkytujeme jiné než zveřejněné kontaktní informace. Pokud chcete kontaktovat jednotlivé soubory či organizace, využijte prosím jejich webové stránky.
Vaše jméno:
Váš e-mail:
Informace:
Obrana proti spamu: do této kolonky napiště slovo 'divadlo':